O nemocnici

4.6.2021

Najstaršia detská lekárka na Slovensku a zároveň prvá detská lekárka na Spiši. MUDr. Mária Slugeňová. Útla žena plná energie, vždy elegantne upravená, plná optimizmu, ale aj jednoznačných postojov či názorov podporených životnými skúsenosťami, vždy ochotná pomáhať a liečiť. Lebo tak hovorí Hippokratova prísaha, na ktorú pred vyše 67 rokmi prisahala. Presne taká je MUDr. Mária Slugeňová z Levoče, ktorá vo svojich 91 rokoch stále aktívne pracuje. Vďaka svojmu pozitívnemu životnému postoju, napriek prekážkam i ranám osudu prežíva plnohodnotný život plný entuziazmu a radosti s tým, že každý deň môže priniesť niečo pozitívne.

„Nie som najstaršia praktická lekárka vo výkone služby na Slovensku,“ hneď na úvod nás opraví MUDr. Slugeňová. „Najstarším je pán doktor Mika z Banskej Bystrice, má 93 rokov. Som najstaršou detskou lekárkou na Slovensku a pán doktor je najstarším lekárom pre dospelých.“ Zaujímalo nás, aký je recept na vitalitu a dlhovekosť. „Veľa chodím. V práci, potom idem domov cez mesto, kde si kúpim potraviny, hovorí čiperná lekárka. „Vládzem, ale špeciálny recept nemám. Dlhovekosť majú v rodine aj súrodenci zo strany môjho otca. Možno sú to aj gény“, zareagovala lekárka na otázku, aký je jej recept na vitalitu.

Doktorka pracuje päť dní v týždni, niekedy začína o siedmej ráno, inokedy o ôsmej či deviatej. „Šesť hodín ambulancia, vyšetrovanie a potom ostatné – písanie, objednávanie liekov, vypisovanie, rôznych hlásení.“ Pediatrička ide s dobou, recepty predpisuje aj elektronicky a používa systém elektronického zdravotníctva. Jej obvod tvorí časť mesta Levoča, časť obce Doľany – Roškovce, Spišský Hrhov a časť Levočská Dolina.

Keď začína svoj životný príbeh, tušíme, že bude neskutočne zaujímavý. „Narodila som sa v Košiciach. Keď som mala 10 rokov, tak Košice pripadli na základe viedenskej arbitráže Maďarsku. Môj otec bol Čech a musel z Košíc odísť. Pracoval vo výskumných poľnohospodárskych podnikoch ako inžinier. Museli sme odísť v priebehu dvoch dní. Našťastie sme mali v Spišskom Podhradí jednu známu, ktorá povedala, že tam môžeme prísť, keďže mala jednu voľnú izbu. Do tej izby sme sa nasťahovali – rodičia a moje dve sestry. Po pol roku sa našiel v Spišskom Podhradí byt. Uvažovala som, že budem učiteľkou, pretože moja teta bola profesorka a videla som v nej vzor. Neviem ani, čo sa stalo, že sa to zmenilo a išla som na medicínu. Mali sme sa sťahovať do Bratislavy, kde bol otec na ministerstve poľnohospodárstva. Mali sme tam už aj pripravený byt, ale otec náhle ochorel. Dostal od svojho kolegu tuberkulózu, ktorá sa vtedy ešte nedala liečiť, a v priebehu krátkeho času zomrel. Ostali sme len s mamou, ktorá nás sama vychovala. Všetky tri sme vyštudovali pomocou štipendií, lebo mama nepracovala a nemala nám z čoho štúdium zaplatiť.“

Neskôr sa zo Spišského Podhradia presťahovali do Spišskej Novej vsi a po svadbe do Levoče. Tam bola nemocnica, kde sa doktorka Slugeňová po ukončení štúdia zamestnala. Každý, kto nezískal atestáciu, si najprv musel v nemocnici odpracovať tri roky. Po ich absolvovaní mohla začať pracovať ako detská lekárka.

„Odkedy som si zvolila medicínu, vždy som chcela byť detská lekárka. Nikdy som nerozmýšľala nad niečím iným. V rámci štúdia však nebola časť pediatrickej výučby. Začínala som ako lekárka pre dospelých a až neskôr som začala pracovať s detskými pacientmi. Absolvovala som rôzne školenia a samotná atestácia bola už z pediatrie. S deťmi ma to vždy bavilo a zamerala som sa na prácu s nimi. Predstavte si to, bola som prvá obvodná detská lekárka na Spiši. Obvodné detské ambulancie neboli ani v Spišskej Novej Vsi. Na prvého pacienta si nepamätám, ale všetci boli veľmi dobrí a slušní. Mala som prakticky v obvode Levoču, Spišský Hrhov, Klčov a Repaše. Bolo toho veľa, ale tá práca nebola ešte tak plná administratívnej činnosti ako je dnes. Dispenzarizácia nebola taká dôsledná, bolo viac času aj na rozprávanie sa s pacientami a vysvetľovanie v rámci poradní. Presne viem, ako s deťmi komunikovať a ako ich vyšetriť, aby sa nebáli a ako zistiť aj to, čo je skryté pod povrchom, v detskej duši,“ hovorí o svojich dojmoch detská lekárka.

Manžel jej zomrel už dávno a celý život mala najväčšiu radosť zo svojich detí. „Najkrajšie obdobie bolo, keď sa mi narodili synovia. Neskôr, keď mali nejaké životné úspechy. Dnes sa teším z vnúčat a pravnúčat, ktoré sú však všade po svete. Jedna vnučka je v Čechách v Liberci a druhá v Amerike.

Pred rokom pripravil osud pani Slugeňovej tvrdú ranu, keď jej zomrel mladší syn. Hoci by odovzdala každému pacientovi všetko zo svojich znalostí a skúseností, netají sa kritickým pohľadom na jej kolegov. „Päť rokov môjho syna liečil odborný lekár a za päť rokov mu nezistil vážnu diagnózu a liečil ho na niečo iné. Po piatich rokoch prišla kríza, veľká škoda, že zomrel takto. Stále to mám pred očami,“ hovorí smutne matka, ktorá prežila svoje dieťa. „Viete, ja pracujem preto, aby som nebola sama. Toho syna mám stále pred očami, takže som rada, že dopoludnia trávim čas s pacientmi v ambulancii. Aspoň sa moja myseľ sústredí na niečo iné. Potom už idem domov, nakúpim si, spravím si obed, pozriem si televíziu a takto mi prejde čas. Ale je to veľmi ťažké, nemyslieť na takúto stratu,“ priznáva MUDr. Slugeňová. „Mám ešte staršieho syna, ktorý žije v Bratislave. Pracoval vo Výskumnom ústave vodného hospodárstva, ale je už na dôchodku. A ja stále pracujem. Moje deti to mali s uplatnením ťažké. Starší syn chcel ísť študovať medicínu, ale nedovolili mu to, pretože môj manžel bol politický väzeň. Tak potom vyštudoval za inžiniera. Je to  nespravodlivé, že sa tieto veci prenášali na deti,“ spomína lekárka na časy nedávno minulé.

A čo hovorí Mária Slugeňová na situáciu okolo pandémie? „Čo ja viem, nemôžem to kritizovať. Nie som odborník v týchto veciach, ale myslím si, že asi niektorí ľudia tomu nepomáhajú a nevyvíja sa to tak, ako by sa to pravdepodobne malo vyvíjať. Samozrejme, sú nové vyšetrovacie metódy, podľa možností sa do toho zapája aj naša ambulancia,“ dodáva skúsená lekárka a spomína si na prípad jedného novorodenca. Pozrela som na to dieťa, malo hrozné dýchanie, až stonalo, keď dýchalo. To som u dieťaťa videla prvýkrát a hneď som ho poslala do nemocnice. „Minulý rok sa ambulancia presťahovala z polikliniky, kde som pracovala skoro 60 rokov do nových priestorov. Človek si zvykne, ale je to v tých nových priestoroch menšia, ako sme to mali predtým, konštatuje lekárka, ktorá už v živote máločo nezažila, neskúsila.

„Ten život uteká a je to v ňom také všelijaké. Dá sa to všetko prekonať, ale človek sa musí obetovať,“ hovorí Mária Slugeňová a pridáva recept, ako zvládnuť aj tie horšie situácie. „Je potrebné si uvedomiť, že sú ľudia, ktorí to majú aj horšie. Predsa len, mne to zdravie ešte dobre funguje, takže môžem prekonávať aj horšie situácie. Do nemocnice chodím ešte slúžiť na detské oddelenie, raz alebo dvakrát do mesiaca. Niekto si môže myslieť, že tá robí už dlho, musí mať milióny, ale figu borovú, nie je to tak,“ smeje  sa MUDr. Slugeňová. V priebehu pôsobenia v Levoči bola doktorka Slugeňová viackrát ocenená pri príležitosti okrúhlych jubileí. Naostatok pri oslave jej 90 tych narodenín ju mesto Levoča na slávnostnom zasadaní mestského zastupiteľstva poctilo cenou mesta Levoča za dlhoročný výkon lekárskeho povolania v odbore pediatria, za poskytovanie ambulantnej zdravotnej starostlivosti niekoľkým generáciám detských pacientov, za obetavý prístup k pacientom a ich rodinným príslušníkom. V tom istom roku Nemocnica AGEL Levoča a.s., pri príležitosti podujatia s názvom Svedectvo o ľudskosti, profesionalite a obetavosti ocenila svojich najvýznamnejších bývalých a súčasných zamestnancov, ktorí sa nezmazateľne zapísali do medicínskej histórie mesta a okolia. Jednou z ocenených bola aj MUDr. Mária Slugeňová.

Narodila sa v roku 1929, pracovať začala ako 25-ročná, takže to bude neuveriteľných a úctyhodných 67 rokov, čo vykonáva povolanie detskej lekárky. V súčasnosti vyšetruje v niektorých prípadoch aj pra-pra vnukov svojich prvých pacientov. „Viete, ako rýchlo mi prešli tie roky? Nielen v radostiach, ale aj v starostiach. Otec mi zomrel mladý, manžel tiež a syn tak isto. Som katolíčka, moja mama bola veľmi nábožensky založená, niekedy sme si mysleli, že až veľmi, takže nás takto vychovala. Keď sa počas posledných mesiacov nedalo chodiť do kostola, omše som sledovala doma na TV. A určite mi pomáha Pán Boh a moja patrónka Panna Mária. Ináč neviem, či by sa to dalo všetko prekonať, takže sa spolieham, že mi pomáhajú,“ dodáva na záver MUDr. Mária Slugeňová, najstaršia detská lekárka na Slovensku, a zároveň prvá detská lekárka na Spiši.