O nemocnici

27.1.2021

Zdravotná sestra, Mgr. Daniela Podvojská pracuje na internom oddelení Nemocnice AGEL Levoča, ktoré je v súčasnosti oddelenie prijímajúce covid pozitívnych pacientov. Často majú prvú prestávku po štrnástej hodine, pracujú bez jedla, pitia a používania toalety. Jej povolanie je pre ňu napriek súčasnej situácii inšpiratívne a vníma ho ako poslanie. V súčasnosti si robí aj špecializáciu v odbore ošetrovateľskej starostlivosti pre dospelých. Pre jej osobnú stratu sa rozhodla obetavo pomáhať druhým. Podelila sa aj o najkrajšie a najťažšie zážitky. Aké to sú?

Čo Vás viedlo k výberu vášho povolania?

Vždy som sa chcela stať sestrou. Bolo to pre mňa od malička povolanie, ktoré ma inšpirovalo. Už v detskom veku ma fascinovala práca sestričiek v naškrobených modrobielych uniformách, ktoré ošetrujú pacientov vždy s úsmevom na tvári. Veľmi mladá som stratila mamičku a to vznietilo vo mne myšlienky ešte viac pomáhať ľudom, ktorí to potrebujú. Moje povolanie sestry vnímam ako poslanie. Sestra má v starostlivosti o zdravie nezastupiteľné miesto a stáva sa tak autonómnym pracovníkom. Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné. Neľutujem môj výber. Moja práca ma baví aj napriek tomu, že v spoločnosti sa status tohto povolania nezvyšuje a nepripisuje sa mu dôležitosť, akú by si náležite zaslúžilo. Chcem pomáhať a byť nápomocná iným ľuďom.

Aký najkrajší zážitok ste si odniesli z práce?

Najkrajší zážitok pre mňa je, keď počujem od pacientov úprimnú vďaku. Nemôžem nespomenúť nedávny zážitok, kedy som bola na oddelení a rozprávala som sa so staršou babičkou. Bola to veľmi milá pani a nakoniec celého pobytu u nás sa mi poďakovala za môj záujem o ňu, o pacientov a svoju vďačnosť prejavila neobyčajne – pohladila mi ruku. Takéto gesto som nečakala a hneď sa mi tisli slzy do očí. Bolo to krásne, silné a neopakovateľné.

Čo je na vašej práci najkrajšie a čo najťažšie?

Najkrajšie na mojej práci je počuť úprimnú vďaku od pacienta za moju odvedenú prácu, a najmä ak sa mi podarí úspešne prispieť k zlepšeniu jeho zdravia. Za najťažšie považujem komunikáciu s ľuďmi, či už s pacientom, príbuzným, kolegom či nadriadeným, a to v každodenných, ale aj neľahkých situáciách. Každý sme jedinečnou osobnosťou s rozličným vnímaním, myslením a prežívaním, a preto je komunikácia jedným z najťažších aspektov našej práce, ale zároveň aj tou najdôležitejšou.

Staráte sa o covid pozitívnych pacientov. Čo je na tom najťažšie?

Na aktuálnu pandémiu nebol nikto pripravený. Čelíme tlaku, ktorý nás vytrhol z komfortu a postavil pred úlohy, na ktoré sa nikto nevedel pripraviť. Služba na covid oddelení je psychicky a fyzicky náročná. Zmena oproti bežnému oddeleniu je v potrebe používania väčšieho množstva osobných ochranných pracovných prostriedkov, dôslednej dezinfekcie a opatrnosti počas celej služby. Sestry a nižší zdravotnícki pracovníci majú nárok na jednu hodinovú prestávku. Často sa dostávame na prestávku až po 14-stej hodine. Pracuje sa bez jedla, pitia a používania toalety. Je to veľmi vyčerpávajúce, ale aj napriek osobnému diskomfortu sa všetci zameriavame na blaho pacienta a čo najlepší chod covidovej prevádzky. No najťažší je pocit bezmocnosti, kedy nedokážeme pacientovi pomôcť.

Priniesla Vám pandémia skúsenosti, aké ste predtým nezažili?

Určite áno. Z poschodia interného oddelenia sa vytvorilo covidové oddelenie, na ktorom sa pohybuje personál, ktorému nevidieť do tváre. Komunikácia je sťažená pre ochranné pomôcky. Všade počuť ruch ľudí v bielych oblekoch. Pri každom kroku počuť šušťanie kombinézy. Pacienti s ochorením covid-19 bojujú o život, ich zdravotný stav sa dokáže veľmi rýchlo skomplikovať. Neustále im monitorujeme saturáciu kyslíka a následne zabezpečujeme potrebné množstvo kyslíka. Máme za sebou veľmi náročné mesiace, november a december 2020, kedy sme mali zaplnené skoro všetky lôžka a taktiež vysoký počet úmrtí. Pacienti pri prijatí na naše oddelenia sú dehydrovaní, nechutí im jesť, majú problém s prehĺtaním liekov. Veľmi komplikované je odobrať im krv a zabezpečiť venózny prístup na podanie okamžitej terapie. Zdravotné stavy pacientov sú komplikovanejšie s akým sme sa doposiaľ stretli. Musíme byť viac ostražití.

Priniesla Vám pandémia niečo pozitívne?

Utvrdila som sa v tom, že našu prácu robíme s odhodlaním a napriek strachu, ktorý sa šíri celou spoločnosťou sme museli ísť do práce a vydať zo seba maximum. Myslím, že hovorím za viacerých, keď poviem, že ak by sme naše povolanie nemali skutočne radi, len ťažko by sa to dalo zvládnuť. Začiatok pandémie nás naštartoval aj k tomu, aby sme si navzájom pomáhali a aby sme aj ostatným dodali odvahu. Aj napriek tomu, aká je momentálne situácia, sme sa celý zdravotnícky personál viac spojili, veľmi si v práci všetci pomáhame. Som vďačná, že mám také skvelé kolegyne a kolegov. Pracujeme tímovo, a to je na tom to najkrajšie. Snažím sa vo všetkom vyhovieť pacientom, aj lekárom. Som veľmi vďačná za zdravotníkov, ktorí boli k nám pridelení na výpomoc, ktorí sa okamžite adaptovali na nové prostredie a vykonávali svoju prácu zodpovedne.

V čom je starostlivosť o covid pacienta iná?

V prvom rade je sťažená komunikácia a manipulácia s pacientmi. Pacienti často prídu vo veľmi zlom zdravotnom stave, kedy majú veľmi sťažené dýchanie, problém s rozprávaním, sú dehydrovaní, majú kašeľ a vysoké teploty. Pacientov by som rozdelila do dvoch skupín. Jednu skupinu tvoria imobilní pacienti, ktorí si neuvedomujú svoj zdravotný stav u nich zahajujeme len ošetrovateľské intervencie. Druhú skupinu tvoria pacienti, ktorí sú vekovo mladší a uvedomujú si následky tohto ochorenia na základe vonkajších faktorov, čo im neprispieva k  zdravotnému stavu, kedy napríklad stres spôsobuje schvátenosť či nesprávnu a nedostatočnú techniku dýchania. Faktorom zhoršenia stavu pacientov je aj momentálna situácia, ktorá nedovoľuje pacientom kontakt s blízkymi osobami počas pobytu v nemocnici. Ďalšou odlišnosťou pri starostlivosti pacientov je fakt, že pri ošetrovaní covid pacientov je zdravotnícky personál mnohokrát bezmocný z dôvodu rýchleho zhoršovania sa stavu pacientov pri tomto ochorení. Počas ošetrovania týchto pacientov dôležitú úlohu zohráva rádiologická diagnostika, ktorá je vykonávaná viackrát za účelom sledovania priebehu tohto ochorenia.

Je pre vás náročné nosenie ochranného obleku? Na čo musíte myslieť pred tým ako sa oblečiete?

Nosenie ochranného obleku je určite náročné. Prvý nával tepla príde už pri obliekaní, potom sa rýchlo rosí čelo a v dvoch pároch rukavíc odchádza z prstov cit. Paradoxom je, že na začiatku pandémie, keď som bola súčasťou zaškolenia personálu ako správne zaobchádzať s ochranným odevom, som si pomyslela, že všetko rýchlo prejde a nebude to vôbec potrebné používať. No dnes je to pre všetkých úplne bežná súčasť našej práce, vlastne sa to stalo našou uniformou. Predtým, ako sa obliekam, myslím na to, aby som nevynechala nejakú súčasť ochranného odevu a dodržala správny postup obliekania, aby som neohrozovala seba a okolie.

Čo Vám v tomto období chýba najviac? Je niečo, čoho ste sa pre súčasnú situáciu museli vzdať?

V tomto období mi chýba najviac osobnejší kontakt. Vidieť kolegyniam a pacientom do tváre má predsa len svoje čaro, čo sme si doposiaľ vôbec neuvedomovali. Taktiež mi chýba sociálny život so vzdialenejšou rodinou a priateľmi a taktiež všetky rôzne aktivity s nimi. Najviac je mi ľúto mojich detí, ktorým sa zastavili všetky aktivity na podporu ich rozvíjania. Tak, ako každý, som sa musela vzdať určitého kontaktu s ľuďmi a aktivít, ktoré boli bežnou súčasťou každodenného života. No možno sa aspoň ľudia naučia byť vďačnejší a budeme si viac vážiť všetko čo máme.