O nemocnici

28.12.2020

Faktorov, ktoré vplývajú na osudy pacientov je neskutočne veľké množstvo a liečba je len jedna časť. Primár súčasného covid Oddelenia anesteziológie a intenzívnej medicíny a námestník pre zdravotnú starostlivosť Nemocnice AGEL Levoča MUDr. Martin Hlubek sa podelil o svoje skúsenosti. Aké pozitíva možno vidieť v súčasnej situácii, prečo mu očaroval jeho odbor a čo má akútna medicína spoločné so šachom? Na to, aby sa lekár stal lekárom musí prejsť isté obdobie. A zďaleka to nie je pár týždňov ani mesiacov. Vo voľnom čase má nielen koníčky ale dokonca kone. Na svojom dvojkolesovom tátošovi jazdí po celej Európe.

Ako korona ovplyvnila Vašu prácu?

Korona neovplyvnila len moju prácu, ale taktiež celú spoločnosť a celý svet v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Aj keď v tejto situácii je ťažké hľadať pozitívne aspekty. Je to skôr o tom, že už všetci pochopili vážnosť situácie, počas ktorej sú pacienti v kritickom stave a reálne umierajú. Všetci sme na jednej lodi a prestávame sa „hrať“ na súkromné a štátne nemocnice, či nemocnice ktoré patria do rôznych sietí poskytujúcich zdravotnú starostlivosť. Koronakríza prispela k istému zvýšeniu investícií do zdravotníctva, a taktiež k zvýšeniu povedomia o práci zdravotníkov a ich pracovných podmienkach. Toto možno považovať za isté pozitívum.

Negatíva sú samozrejme v tom, že je zvýšený nárok na zdravotnícky personál, ktorý je vystavený veľkému riziku nákazy. To sa potvrdzuje aj tým, že v súčasnosti tých nakazených zdravotníkov pribúda. Celé Slovensko si myslelo,  že nás to nejak obíde a nič podstatné sa nestane. Prvú fázu považujem za taký „suchý nácvik“ toho, čo prežívame v druhej fáze. Napriek tomu, že sme mali aj ťažké prípady pacientov, všetko sa zvládalo podľa štandardných zdravotníckych štruktúr a nedošlo k žiadnemu kolapsu zdravotníctva. Súčasná situácia kladie enormné nároky na zdravotníkov všetkých línií. Zažili sme si celoplošné testovanie, ktoré ukázalo súdržnosť ľudí a aj to, že vie pomôcť armáda, hasičský záchranný zbor a ďalší dobrovoľníci nie len spomedzi zdravotníkov. Ukázalo sa, že v kritických situáciách si vedia ľudia vyhrnúť rukávy a zapojiť sa do procesu.

Ako sa v tomto období zmenil prístup pacientov k zdravotníkom?

Prístup ľudí k zdraviu a k zdravotníkom vnímam z istého hľadiska ako dlhodobý problém. Mnohí ľudia si nevážia svoje zdravie a dostatočne sa oň nestarajú. Keď sa im objavia nejaké zdravotné komplikácie, následne odovzdávajú zdravotníkom za svoje zdravie plnú zodpovednosť a očakávajú, že ich vyliečia. Samozrejme, že zdravotnícky personál robí vždy všetko preto, aby pacientom pomohol čo najlepšie. Avšak aj pacient si musí uvedomiť, že zdravotná starostlivosť spočíva aj v prevencii a prístupe k jeho vlastnému zdraviu. 

Je nejaké konkrétna situácia, s ktorou sa personál doposiaľ nestretol a pandémia mu to umožnila a priniesla nové pracovné skúsenosti?

My sme sa už aj pred tým stretávali s pacientami, ktorí boli respiračne insuficientní, ale pandémia so sebou priniesla špecifický prípad respiračnej nedostatočnosti. V podstate každý deň sledujeme rôzne interné fóra, kde sa preberajú rôzne taktiky a stratégie liečby a vzájomne komunikujeme. Odborníci vydali štandardné diagnostické a terapeutické postupy, takže to nemôžeme považovať za plávanie v tme, kde nevieme, čo a ako robíme. Naša práca je cielená a vieme, kde a ako sa v rámci liečby chceme dostať. Z toho ale samozrejme nevyplýva, že nikto nezomrie a všetkých sa nám podarí zachrániť. Tých faktorov, ktoré vplývajú na osudy pacientov je neskutočne veľké množstvo a liečba je len jedna časť. 

Ak by ste mali predpovedať víziu zdravotníctva o 10 rokov, ako bude vyzerať?

Zdravotníctvo je čoraz technologicky náročnejšie, drahšie a vďaka technológiám kvalitatívne napreduje neskutočne rýchlym spôsobom. Dôsledkom toho môže byť predlžovanie priemernej dĺžky života, ale taktiež aj zdražovanie zdravotníctva, vzhľadom na to, že z demografického hľadiska bude starých ľudí pribúdať. Neviem si predstaviť aké bude zdravotníctvo, ale predpokladám, že stále budú lekári, pacienti a sestry, ktoré sa o nich budú starať. Možno práve táto krízová epidemická situácia je takým extrémne pozitívnym impulzom, ktorý znovu naštartuje vedu a výskum a prinesie novinky do oblasti technológie, farmakológie, epidemiológie, infektológie, vývoj vakcín a ďalších oblastí zdravotníctva. Zároveň lepšie pripraví štáty na zvládanie kritických situácií.

Ak by ste sa vedeli vrátiť v čase, vybrali by ste si vaše povolanie znovu?

Často som sa nad tým zamýšľal, že či áno, alebo nie. Ja som maturoval v roku 1988. Bola úplne iná spoločenská, materiálna a svetová situácia. Hranice boli zatvorené a je ťažko povedať, čo by bolo, keby bolo. Bohužiaľ, nedá sa mať znovu osemnásť rokov so skúsenosťami päťdesiatnika. Dnešní osemnásťroční študenti majú iné možnosti a zmýšľanie ako sme mali my. Ale asi áno, pravdepodobne by som išiel na medicínu opäť.

Prečo ste si vybrali vaše oddelenie, ktoré patrí medzi najťažšie?

Vždy som inklinoval k takým akčnejším odborom. Na medicíne v Košiciach sme mali výbornú učiteľku, pani MUDr. Studenú, s ktorou sme mali jeden semester predmet ARO. Veľmi som mal rád tú pani doktorku, ktorá vedela prednášať úplne úžasným spôsobom a rozprávala veľmi pútavo a s nadšením. Nebola teoretička, ale bola človekom z praxe, ktorý s ľuďmi v zdravotníctve denno-denne trávil čas. Hovorila o tom odbore tak krásne, že som si povedal, že by sa mi to páčilo a chcel by som to v živote robiť. Tam sa asi potvrdilo to, že osobnosť učiteľa môže mať veľmi výrazný vplyv na výber odboru a ďalšie formovanie celej medicínskej kariéry lekára. Samozrejme, boli pre mňa odbory, ktoré pre mňa považujem za „no go zónu“. Ale v živote to chodí tak, že daný odbor si toho človeka nájde. Je pravdou, že zvlášť akútna medicína dáva úplne ambivalentné pocity. Na jednej strane je to pocit absolútnej radosti a na druhej strane je to v plnej miere pocit absolútnej beznádeje. Možno práve to bolo  dôvodom, prečo som si ju vybral. V priebehu mojej kariéry som sa „zaplietol“ aj s  prácou lekára rýchlej lekárskej pomoci. Takto „zapletený“ som bol na pravom sedadle sanitky 23 rokov.

Vedeli by ste si predstaviť prácu na inom oddelení ako je OAIM?

Ale áno, viem. Moji rodičia aj starý otec boli taktiež lekári a moja dcéra je v súčasnosti medička. Mama bola detská lekárka a otec pracoval ako gynekológ, takže som vyrastal v takom tom zápachu chlóru a dezinfekčných prostriedkov. Niekedy som chodil za mamou na detské oddelenie a keď som počul deti plakať, tak mi ich bolo veľmi ľúto a neznášal som to veľmi dobre. Už pred nástupom na vysokú školu som vedel, že toto nebude odbor, ktorý si vyberiem. Taktiež si neviem predstaviť, že by som pôsobil napríklad v internom alebo psychiatrickom odbore. Ale viem si predstaviť, že by som bol celkom dobrý gynekológ alebo, že by som pôsobil v chirurgických odboroch. Operovať sa z knihy nikto nenaučil. Operovať vás niekto musí naučiť a celá chirurgická kariéra závisí od učiteľa. Ak nemáte toho správneho, tak je to veľmi ťažké.

Kedy sa lekár stane lekárom?

Vyštudovať medicínu je jedna vec a stať sa lekárom je druhá vec. Keď som bol začínajúcim lekárom, tak aj po piatich rokoch som mal pocit, že ma ostatní nejak neakceptujú. V tom čase som sa opýtal jedného chirurga, s ktorým vychádzam veľmi dobre dodnes, že: „Počuj, koľko rokov od školy trvá, kým ťa ostatní začnú akceptovať ako doktora?“ Odpovedal: „Desať. A toto obdobie desiatich rokov nijak nepreskočíš. Musíš si to odrobiť, odslúžiť, mať svoje malé aj veľké problémy, báť sa o pacientov, bojovať o ich život, vyhrať aj prehrať.  Jednoducho si tých desať rokov musíš odžiť, a až potom sa v tej medicíne nejakým spôsobom udomácniš.“

Ako vnímate z pohľadu zdravotníka dnešnú slobodu/neslobodu spojenú s opatreniami proti koronavírusu?

Tieto opatrenia ako lockdown, a teda obmedzenia pohybu, neberiem ako nejaký zásah do osobných slobôd. Skôr to vnímam ako niečo, čo musíme pretrpieť pre vyššie dobro. Myslím si, že zásah do osobných slobôd je adekvátny, pokiaľ sa zabráni škode, ktorá by znamenala preplnené cintoríny a zdravotníkov na pokraji svojich možností. Obmedzenie osobnej slobody sa znáša ľahšie ako straty na životoch. Druhá vec, že vplyvom sociálnych sietí je možnosť vyslovovať názory, ktorým chýba akékoľvek rácio a je veľmi veľa „odborníkov“ na všetko. Keď sa nerobia opatrenia, tak vláda nič nerobí a keď sa opatrenia robia, tak nás vláda obmedzuje.

Čo robíte vo voľnom čase? Máte nejaké zaujímavé záľuby?

Áno, vo voľnom čase mám koníčky, ba dokonca nielen koníčky, ale aj kone. Keď praje počasie, čas a peniaze, tak jazdím po Európe na motorke. Jazdil som už na cestách Čiech, Nemecka, Rakúska, Švajčiarska, Talianska, Slovinska, a tak dookola. Naposledy sme si s manželkou naplánovali tematický výlet švajčiarskymi Alpami, ktorý bol neskutočný. Jazdiť po Alpách s motorkou je neopísateľný zážitok, ktorý je potrebné zažiť. Motorkári sú veľmi špecifická komunita. Keď sa stretnú dvaja motorkári, tak si okamžite tykajú a hneď sú bratia, a to bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú.

Mojím druhým vášnivým koníčkom je šach. Šach je úžasný a má veľa spoločné s akútnou medicínou. Je to práve o tom, že sa tá situácia na šachovnici vie veľmi rýchlo a veľmi dramaticky zmeniť. Veľmi. Behom jedného alebo dvoch ťahov sa veci môžu zvrtnúť zlým smerom a núti vás to premýšľať dopredu a mať nejakú stratégiu, presne tak, ako je to pri liečbe. Musíme vedieť, čo tomu pacientovi je a aké sú jeho východiská, šance a možnosti. Musíte urobiť diagnostiku, liečbu a cieľ, ku ktorému sa chcete dopracovať. Je potrebné podrobne vnímať všetky jemné nuansy situácie a promptne na ne reagovať.

Hrávam ho od detstva a hrať ma naučil dedo už ako päťročného. Momentálne hrávam šach cez internet s inými ľuďmi prostredníctvom online plateného webového serveru, kde je zaregistrovaných viac ako 280 000 hráčov z celého sveta na rôznej šachovej úrovni, od detí až po medzinárodných veľmajstrov. V súčasnosti mám za osem rokov účasti v tomto virtuálnom priestore odohratých 32 615 šachových partií s víťaznou bilanciou 75%.  V šachu sa však, na rozdiel od reálneho života, dodržiavajú pravidlá. Je to v ňom ako v živote, sú tam zvraty, taktika, humor, láska aj nenávisť, pasce aj obety. Je to boj na život a na smrť, málokedy končíte remízou. Tak ako na ARO.