Logo

PARTNER VÁŠHO ZDRAVIASme súčasťou skupiny AGEL, najväčšieho súkromného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v strednej Európe.

O nemocnici

„Najkrajšie je, keď od nás po svojich vlastných nohách odchádza vyliečený pacient,“ hovorí po 30 rokoch pôsobenia na neurologickom oddelení vedúca sestra

19.8.2020

Jej prvou voľbou v študentských časoch bola pedagogika. Osud to však zariadil inak. Mgr. Dana Jeseňáková pôsobí v Nemocnici AGEL Levoča na Neurologickom oddelení od roku 1990. Za toto obdobie sa mnohé zmenilo, zažila rozdelenie pred trinástimi rokmi, aj sťahovanie oddelenia v roku 2013. „V minulosti bolo všetko iné. Na pacientov bolo asi o polovicu menej personálu, neboli počítače a všetko sme vypisovali ručne,“ hovorí.

Od kedy pracujete ako vrchná sestra na neurologickom oddelení?

Školu som skončila v roku 1984, kedy okolité regionálne nemocnice spadali pod jedno riaditeľstvo. Vtedy som bola zaradená na interné oddelenie do nemocnice v Gelnici a nemohla som si vyberať miesto pôsobenia, bolo mi jednoducho pridelené. Po roku som sa dostala na interné oddelenie do Levoče, kde som pôsobila celý rok pred materskou dovolenkou. Po materskej som nastúpila na neurológiu ako sestra pri lôžku, keď ešte fungovala trojzmenná prevádzka. Zo začiatku pre mňa neurológia predstavovala cudzie prostredie a neznámy odbor, ale postupom času som sa do toho dostala. Patrím do generácie tých ľudí, ktorá berie prácu vážne a pracovné povinnosti si plní svedomito. Nie som ten typ človeka, ktorý by pri prvom probléme či výmene názorov menil pracovné prostredie, a tak som tu na neurológii už od roku 1990. Ako vrchná sestra pracujem na oddelení od roku 1999. Tomu však predchádzalo klasické výberové konanie s vedením nemocnice, ktoré si vyberalo ešte medzi ďalšími dvomi kandidátkami.

Ako ste sa dostali k svojej práci? Vždy ste chceli byť zdravotnou sestrou?

Moja prvá voľba strednej školy bola Stredná odborná pedagogická škola v Levoči. Pre vtedajšie zdravotné problémy mi však moja doktorka nedala lekárske potvrdenie k prihláške do školy. Moja mierne vzdorovitá povaha spôsobila, že som sa pre to rozhodla pre Strednú zdravotnícku školu Štefana Kluberta. Ani tu som však s potvrdením u lekárky neuspela, no aj napriek tomu som urobila vstupné skúšky a na školu ma prijali. Možno povedať, že ma k súčasnému povolaniu priviedol osud a životné okolnosti, avšak práca v zdravotníctve sa mi páčila už v detstve. Spomínam si na chvíle, keď sme sa ako deti hrali na lekárky a ošetrovali sme plyšové medvedíky.

Čo je pre Vás na Vašej práci najkrajšie?

Predpokladám, že každý zdravotník povie to, čo ja. Najkrajšie je, keď od nás po svojich vlastných nohách odchádza vyliečený pacient. Mali sme pacienta, ktorý k nám prišiel dezorientovaný a v ťažkom stave. Neskôr sa nám prišiel osobne poďakovať za to, že sme ho vrátili do života.

Naopak, čo je na Vašej práci najťažšie?

Pri spomienke na jedného mladého chlapca, ktorý mal zákernú chorobu, mi je do plaču ešte aj dnes. Videli sme, ako postupne odchádza a nedokázali sme mu pomôcť. Vtedy som mala aj také dni, keď som nezvládla byť na vizite a musela som odísť. Toto si budem pamätať navždy.

Vedeli by ste si predstaviť prácu na inom oddelení?

Keď som vyšla zo školy, veľmi som chcela pracovať na chirurgii. Mne sa však vždy všetko deje naopak, a tak ma poslali na interné oddelenie. Spomínam si na prácu na tomto oddelení a teoreticky by som si to tam vedela predstaviť. Avšak, na našom neurologickom oddelení som už zvyknutá a nemenila by som ho, ani keby som nebola vrchná sestra. Nemám problém s výkonom práce iných pracovníkov, ktorí nie sú práve k dispozícii, či už idem odniesť odbery, alebo pacientom pre obed. Pacient nevie o tom, či je práve k dispozícii sanitár, alebo nie a ten obed je jednoducho potrebné zabezpečiť. Vnímam to takto úplne prirodzene.

Keby ste ešte mali možnosť vybrať si prácu, vybrali by ste si pozíciu zdravotnej sestry znovu?

Neviem, či je to tým, že je to pre mňa už takto prirodzené, ale myslím si, že áno. Boli chvíle, kedy človek aj mohol odísť a nájsť si niečo iné, ale určite by som zostala v zdravotníctve. 

Keby ste mali porovnať Vaše začiatky a zdravotníctvo a zdravotníctvo teraz, kde sa to posunulo? Nastali nejaké zmeny?

Je to úplne iné. Keď niekedy povieme sestrám a sanitárkam, ako sme v minulosti pracovali, čo všetko sme popri tom stihli, nechcú nám veriť. Všetko bolo iné, na pacientov bolo asi o polovicu menej personálu, neboli počítače a všetko sme vypisovali ručne. Počítače sú teraz veľká pomoc, a rovnako aj viac pomocného personálu. V minulosti sme mali len štyri sanitárky, ktoré robili ranné služby. Počas víkendov, popoludní a v noci bola jedna sestra na 25 pacientov sama a musela urobiť všetko. Upratovačka tiež nebola k dispozícii a keď bolo potrebné upratať, tak sa to spravilo. Teraz sú upratovačky v celodennej službe a celkovo máme dostatok personálu. Pracovný materiál je tiež úplne iný. Jednoduchšia práca je napríklad s odberovými setmi. Niekedy sme mali sklenené striekačky, ktoré bolo potrebné zakaždým poskladať, vyčistiť, vydenzifikovať a vysterilizovať. Tie ihly boli dosť hrozné a tupé a pacienti sa sťažovali na bolesť. Dnes sa používajú jednorazové a sú omnoho lepšie a dobre sa s nimi pracuje. Každopádne, beriem to tak, že pracujeme podľa toho, ako nám to súčasnosť dovoľuje.

Ako hodnotíte prácu v kolektív na vašom oddelení?

Na našom oddelení je výborný kolektív, navzájom si pomáhame, máme dobré kolegiálne vzťahy, rešpektujeme sa, a to sa týka všetkých zdravotníckych aj nezdravotníckych pracovníkov. 

Ako vnímate získanie najvyššieho – diamantového ocenenia European Stroke Organisation Angels Awards?

Ocenenie sme získali za prvý štvrťrok 2018. Ide o ocenenie, ktoré sa udeľuje neurologickým oddeleniam z celej Európy. Bolo pre nás povzbudivé a veľmi pozitívne nás to pozdvihlo.

Späť