Logo

Vy a Vaše zdravieSme súčasťou skupiny AGEL, najväčšieho súkromného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v strednej Európe.

O nemocnici

Zdravotník 3v1 má rovnakú odpoveď na dve protichodné otázky Baví ho kontakt s ľuďmi, ale zároveň je to aj náročné

27.7.2020

Čo Vás na Vašej práci najviac baví? Čo je na nej najťažšie? „Kontakt s ľuďmi,“ odpovedá vedúca sestra urologického oddelenia, certifikovaný školiteľ prvej pomoci a zdravotník poverený testovaním na Covid-19, Mgr. Marek Nahalka. Energiu získava v Nízkych Tatrách a prvú pomoc by privítal ako povinný predmet na školách.

Čo Vás viedlo k zdravotníctvu? Vedeli by ste si teraz predstaviť, že by ste pracovali v inom odvetví?

V minulosti som bol zamilovaný do dopravy a chcel som ísť študovať na dopravnú školu v Košiciach. Vzhľadom na to si viem predstaviť, že by som robil aj niečo iné. K zdravotníctvu ma priviedli rodičia. Zo začiatku som s tým nebol úplne stotožnený, ale po čase som sa v tomto odbore našiel. Zapáčilo sa mi a dodnes sa zatiaľ venujem tejto oblasti. 

Kde všade ste doposiaľ pracovali?

Pracoval na traumatológii v Poprade, potom to bola záchranná zdravotná služba, následne OAIM vo Vyšných Hágoch, a teraz pôsobím tu, v Levoči. Popri svojom zamestnaní som vždy robil, a ešte stále robím, školenia prvej pomoci pre Slovenský Červený kríž, autoškoly a firmy. Asi dva roky som pôsobil ako učiteľ odborných predmetov a mentor na výučbových pracoviskách Katolíckej univerzity v Ružomberku. Levoču som si vybral preto, lebo som presvedčený o tom, že sa pre zamestnancov majú napĺňať podmienky pre výkon svojho povolania. Všetky nariadenia by mali byť správne podložené a nemali by vychádzať len zo subjektívnej perspektívy, pretože na výkon svojej práce potrebujeme robiť veci správne tak, ako sa robiť majú. To, čo sa robí aj zle, je fajn na to, že sa tomu vieme v budúcnosti vyhnúť. To, čo je dobré, treba podporiť bez ohľadu na to, kto je iniciátorom nápadov a myšlienok. Mali by sme pracovať ako jeden tím a zohľadňovať, čo je najlepší progres pre pacientov a personál.

Prečo ste sa rozhodli pre urologické oddelenie? Vedeli by ste predstaviť pôsobenie na inom oddelení?

Urologické oddelenie patrí medzi chirurgické odbory, a tie ja ,,môžem“. Taktiež aj oddelenie intenzívnej starostlivosti a oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny.

Čo Vás na Vašej práci najviac baví?

Kontakt s ľuďmi.

Čo je na Vašej práci najťažšie?

Kontakt s ľuďmi.

Vedeli by ste si spomenúť na nejakú vtipnú príhodu s pacientom?

Viac-menej ani nejde o vtipné príhody. Pri výkone nášho povolia prináša humorné veci skôr komunikácia s pacientmi. Niekedy, keď položím nejakú otázku, alebo sa chcem pacienta opýtať na nejakú dôležitú informáciu, tak sa u niektorých ľudí stretávam s tým, že to pochopia trochu (alebo úplne) inak. Ich reakcie vedia človeka úplne odrovnať a v duchu sa na tom zasmejem. Navonok to však nedávam najavo, pretože toho pacienta stratím a spoluprácu už späť nezískam.

Ako sa dá zvládnuť toľko pracovných pozícií? Máte na to špeciálny recept?

Určením priorít sa ten pracovný čas dá rozvrhnúť. Dôležité je, aby bolo všetko dotiahnuté do konca a práca na všetkých miestach vykonaná na 100%.

Čo Vás dokáže nabiť energiou?

Príroda. Vyslovene naša slovenská. Najradšej mám Nízke Tatry, sú tam ešte miesta, kde chodievam do prírody veľmi rád. Také miesta sú najmä v blízkosti môjho rodiska, ktorým je Liptovská Teplička. Či už idem na huby, alebo bicyklovať, dôležité je, že som tam sám a vnímam okolitú prírodu. Takto načerpám veľa energie. I keď odchádzam fyzicky unavený, ale s čistou hlavou.

Aké personálne kvality musí podľa Vás mať dobrý zdravotník?

Musí to byť človek, ktorý by mal byť fundovaný vo vzťahu k tomu, čo robí. Nemal by mať vyštudovanú školu kvôli titulu, ale kvôli tomu, že má k danému odboru vzťah. Na ľuďoch to je potom vidieť. Zdravotník by mal byť kvalitný ako po odbornej, tak aj po ľudskej stránke. Pokiaľ jedno z týchto dvoch chýba, už to nie je ono.

Aké sú základné princípy prvej pomoci, ktoré by mal ovládať každý?

Princíp prvej pomoci spočíva najmä v tom, že ju človek musí chcieť poskytnúť. To ako sa poskytuje a čo treba robiť by malo byť obsiahnuté už aj v učive základných a stredných škôl. Možno by to mal byť aj povinný predmet. Je tam viac úkonov, ktoré by mal mať človek zautomatizované a naučené. Myslím si, že práve pre to by to malo byť v rámci vyučovania povinné. Nie je to v dnešnej dobe až také ťažké, ani v rámci zapamätania si informácií. Oproti minulosti je to úplne zjednodušené a bohato to stačí na to, že dokážeme aj holými rukami zachrániť život človeka. Je to bez ohľadu na to, či by prvú pomoc poskytoval laik, ktorý prešiel nejakým kurzom alebo odborník z odboru medicíny. Prvá pomoc holými rukami je vždy rovnaká, a pritom stačí na to, aby sme človeku zachránili život.

Ako sa vyvarovať tomu, aby človek v kritickej situácii nespanikáril?

Nedá sa nespanikáriť. Práve pre to, že je to situácia, ktorá je veľmi neštandardná. Menej často  sa vyskytuje u ľudí mimo zdravotníctva, ktorí s tým nepracujú. U zdravotníkov je to iné. Bežný človek sa s takými situáciami stretáva veľmi sporadicky, a práve to je problém, že tie emócie, stres a napätie tam sú. Kurzy prvej pomoci sú vhodné, pretože má človek možnosť vyskúšať si to. Síce na figuríne, ale vždy lepšie na figuríne vidieť, skúsiť a potrénovať, ako keby nerobil nič a naraz príde k človeku, ktorý to naozaj potrebuje.

Čo Vám do profesionálneho života priniesla koronakríza?

Priniesla mi veľmi veľa pozitívneho aj negatívneho. Pomohla mi v sebe naštartovať silu, ktorá ma nejakým spôsobom posúvala dopredu, a to aj napriek tomu, že keď sa niečo tvorilo a nastavovalo do praxe, bolo za tým veľmi veľa prekážok. Množstvo ľudí malo negatívne ohlasy. Povedali čo je zlé a čo sa nedá, a to bez toho, aby na to dali nejaké riešenie a ukázali ako by to mohlo byť lepšie. Treba navrhnúť aj iné riešenia, ktoré pri konzultácii viacerých osôb prinesú niečo nové. Nepoukazovať na to, čo bolo zlé a čo je zlé, ale zamyslieť sa nad tým, ako to spraviť tak, aby to bolo dobre. Myslím si, že v tomto mi dala koronakríza dosť veľa. Aj preto, lebo to bolo niečo úplne nové, nečakané a začínalo sa prakticky na kolene. Na konci už bol viditeľný výsledok, že to čo sme robili, nejakým spôsobom vymysleli a naplánovali malo význam a efekt.

Akí sú pacienti pri testovaní na COVID-19?

Ja som to neabsolvoval na sebe, takže neviem povedať presne, ako sa pacienti cítia pri testovaní. Reakcia niektorých je taká pozitívna, že som až prekvapený. Niektorí to zvládajú ťažko. Horšie to tolerujú deti, ale závisí to aj od výchovy a podľa toho, akým smerom vedú deti ich rodičia. Stalo sa mi, že si počas sterovania rodičia nevedeli dať s dieťaťom rady. Dieťa fyzicky zaútočilo na rodiča pre to, že tento test muselo absolvovať. Bolo to dosť prekvapivé.

Zmenilo sa vo všeobecnosti správanie pacientov od začiatku pandémie?

Myslím si, že dosť sú ovplyvnení aj médiami aj tým, že sa to všetko uvoľňuje. Začínajú pomaličky „frfľať“ na to, že tie obmedzenia ešte niekde sú a musia vypisovať dotazníky. Sú dva veľké názory. Prvý bol veľmi intenzívny vtedy, keď ešte boli tie obmedzenia a začali sa pomaly uvoľňovať, že na čo je to všetko dobré, keď okolité krajiny to už uvoľňujú a my sme tu stále ako v klietke. A keď sa to uvoľnilo aj u nás, tak ľudia, ktorí boli dlhodobo v zahraničí začali prichádzať domov a doniesli so sebou COVID-19 a bolo zle, že prečo neostali v izolácii a prečo sa tu musia tolerovať. Chceme to, čo nemáme a to, čo máme, si nevážime.

Späť